Od roku 1075 západnú Európu rozdeľoval boj dvoch mocných a tvrdohlavých osobností, stelesňujúcich dve vzájomne ťažko zlúčiteľné chápania vzťahu cirkevnej a svetskej moci. Prvou bol veľký reformátor, pápež svätý Gregor VII., prezývaný Veľký. Na čele katolíckej cirkvi stál od roku 1073. Bojoval proti kupčeniu s cirkevnými hodnosťami a definitívne zakázal kňazom ženiť sa. Gregor sa tiež zo všetkých síl snažil presadiť tézu, že cirkevná moc, teda moc pápeža je nadriadená moci svetskej. Nástupcovi svätého Petra sa podľa nej má podriadiť aj najmocnejší svetský panovník západnej Európy, cisár Svätej ríše rímskej, ku ktorej patrili Nemecko, Čechy a severné Taliansko.
Konflikt cisára a pápeža
Henrich IV. nedbal na pápežský zákaz a vymenoval svojho dôverníka za biskupa v Miláne. Prepukol boj. Pápež cisárovi vynadal a vyzval ho na poslušnosť. Cisár pápeža vyhlásil za zosadeného.
Gregor VII. vytiahol zbraň najväčšieho kalibru: uvalil na cisára cirkevnú kliatbu. V tých časoch to znamenalo, že sa človek stáva vyvrheľom a jeho poddaní mu mohli a dokonca museli odoprieť poslušnosť. Nemeckým kniežatám, ktoré boli s Henrichom už tak na nože, to prišlo vhod. Začali si rýchlo hľadať nového panovníka.
Henrichov trón sa otriasal. Zúfalá situácia ho prinútila k zúfalému kroku. Vydal sa za Gregorom VII. Pápež práve cestoval na sever do Nemecka. Keď sa dozvedel, že prichádza cisár, utiahol sa na pevný hrad Canossa. Jeho obavy boli zbytočné, cisár neprichádzal s armádou. Mal iné plány.
Cisár ako kajúcnik
Rozhodol sa predviesť ako kajúcnik, je to jedna z najpamätnejších scén stredoveku. Tri dni vraj išiel mocný a hrdý cisár bosý v mraze a snehu a v prostom pútnickom rúchu postával pred bránou hradu. Vykonával predpísané kajúcne obrady a prosil o odpustenie svojich hriechov. A v pozadí sa tvrdo rokovalo.
Pápež nakoniec tiež nemal na výber, musel polepšenému hriešnikovi vyhovieť a kliatbu z neho sňať. Cirkev udalosti podávala ako svoje úplné víťazstvo, no zrejme tušila, že cisár predviedol v Canosse iba efektné divadlo a ešte nepovedal posledné slovo.
Po troch rokoch Henrich konsolidoval svoju moc v Nemecku. Keď sa cítil opäť na koni, nechal časťou cirkevných prelátov zvoliť nového pápeža a vytiahol do Ríma teraz už na čele vojska. Gregor musel utiecť a na úteku v roku 1085 zomrel.
Lepšie nedopadol ani Henrich. Dvaja jeho synovia sa postupne spojili s odbojnými kniežatami a vzbúrili sa proti otcovi. Uspel druhý z nich, neskorší cisár Henrich V.
V roku 1105 otca zajal a prinútil odstúpiť z trónu. Henrich IV. síce z väzenia utiekol, krátko na to však zomrel. Boj o investitúru sa skončil až po ďalších desaťročiach. Jeho najväčším prínosom bolo, že prispel k oddeleniu cirkvi od štátu.
Spor pápežstva a európskych panovníkov o právo investitúry biskupov, v ktorom sa zvlášť aktívne angažovali nemeckí panovníci. Podľa tradičného zvyku nemecký kráľ dosadzoval biskupov svojho kráľovstva do úradu odovzdaním prsteňa a berly, a to na základe predchádzajúcej voľby ,,kléru a ľudu“. Kandidát bol údajne vopred určený vôľou Božou a voľbou sa táto vôľa iba napĺňala. Kráľ ako ,,Bohom pomazaný“ mal rozhodujúce slovo pri určovaní božej vôle a tým, samozrejme, aj pri voľbe nového biskupa. Táto prax dlho nevyvolávala žiaden odpor, keďže ,,ríšska cirkev“ plnila v ríši nielen duchovnú, ale aj svetskú vrchnostnenskú funkciu. Situácia sa zmenila rozšírením tzv. clunyjskej reformy, ktorá pranierovala udeľovanie cirkevných úradov laikmi. Spor sa vyhrotil pri obsadzovaní milánskeho arcibiskupstva.
Rímskonemecký kráľ Henrich IV. podporoval jedného kandidáta, pápež druhého. Spor o investitúru naplno prepukol za pontifikátu Gregora VII., veľkého ctiteľa clunyjských ideí. R. 1075 na pôstnej synode vydal Gregor nariadenie, podľa ktorého pod trestom zosadenia nesmel žiadny duchovný prijať cirkevný úrad z rúk laika. Svetský knieža mal byť exkomunikovaný, ak by sa opovážil udelovať investitúru. Nemecký kráľ Henrich IV. však využil svoj vplyv na ríšsky klérus, zvolal jeho zhromaždenie, na ktorom rišsky biskupi a opáti zosadili pápeža Gregora VII. Pápež zas exkomunikoval Henricha IV. z cirkvi, poddaných zbavil prísahy vernosti a zakázal im poslúchať Henricha. Ríšsky snem v Tribure r. 1076 vážne rokoval o Henrichovom zosadení. Za tejto situácie Henrich vo vrcholiacej zime prešiel alpskými priesmykmi z Nemecka do Talianska a v rúchu kajúcnika tri dni stál bosý a o hlade pred bránou pevnosti Canossa, kde sa vtedy zdržoval pápež. Pápež Gregor VII. dal Henrichovi rozhrešenie, prijal ho späť do cirkvi. Neuviedol ho však do panovníckych práv, lebo táto otázka sa mala riešiť na ríšskom sneme. Z čisto politického, momentálneho pohľadu vyhral henrich, z historického hľadiska vyhralo pápežstvo. Pápež dokázal svoju prevahu nad svetskou mocou. Obaja protivníci sa síce zmieriili, mier však trval len krátko.
O sedem rokov neskôr Henrich IV. vtiahol so svojím vojskom do Ríma, Gregora zosadil, na Petrov stolec dosadil svojho kandidáta a dal sa ním korunovať za rímskeho cisára. Vazal a dôležitý spojenec pápeža normanský vojvoda Robert Guiscard zaútočil Na Rím a vyhnal z neho cisárových prívržencov. R. 1104 Henricha IV. zosadil vlastný syn henrich V. Spor pokračoval aj za ich nástupcov. Boj o investitúru sa skončil kompromisom – tzv. wormským konkordátom. Biskupská voľba bola rozdelená na svetskú a cirkevnú časť. Sama voľba biskupa bola aj naďalej čisto cirkevnou záležitosťou, ale mala sa konať za kráľovej prítomnosti. Po voľbe kráľ novozvolenému biskupovi odovzdal žezlo ako znak jeho svetskej moci. Tým mu odovzdával aj majetky ako léno. Až potom novému biskupovi pápežovi zástupcovia udelili prsteň a berlu ako znaky duchovnej moci. dosiahnutý kompromis vo svojom dôsledku znižoval kráľov vplyv na vysoký klárus.
