Aj napriek tomu, že tu neuvidíte žiadny kopec široko ďaleko a môže to vzbudiť pocit, že tu nič nie je, opak je pravdou. Neuveriteľný pokoj, ktorý rovina puszty prináša sa spája aj so stádami zvierat, kŕdľami rôznych vtákov a vetrom, ktorý nemá čo zastaviť.
Vďaka mnohým vzácnostiam je Národný park Hortobágy zapísaný aj v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Bol založený v roku 1973. Je to najväčší a najstarší národný park v Maďarsku.
Strávili sme tu niekoľko dní a ani minútu sme sa nenudili. Hneď po príchode sme sa ubytovali v čarovnom domčeku, ktorý bol súčasťou akoby malej dedinky, napriek tomu, že všetky domčeky slúžili na ubytovanie hostí.
Blízko sme mali aj žrebčín s mnohými koňmi, najmä plemena Nónius, ktoré sme chodili obdivovať.
Bolo možné venovať sa aj rôznym športom, my sme využili bicykle, kolieskové korčule(asfaltové cesty boli krásne hladké, radosť sa korčuľovať), plaváreň či konský chrbát.
V miestnej „čárde“(reštaurácii) sme potom boli na večeru. O maďarskej kuchyni je známe, že chutí veľmi dobre, preto sme mali naozaj skvelý gastronomický zážitok a takisto sme sa presvedčili aj o maďarskej pohostinnosti.
Podľa tejto oblasti sa nazýva aj známa plnená mäsová hortobágy palacinka, ktorú si tiež môžete v csárde vychutnať.
Urobili sme si aj výlet na koči ťahanom koňmi hlbšie do puszty. Pripravených bolo niekoľko zastávok a program. Videli sme rôzne zvieratá, ktoré sa tu chovajú už od nepamäti.
Napríklad mangalice – kučeravé prasiatka, maďarský stepný dobytok, maďarské ovce (racky) so zakrútenými rohmi, byvoly a kone, ktoré boli naozaj šikovné.
Svoje umenie nám s nimi predviedli „čikóši“ (po maďarsky csikós – prekladané ako pastier koní) v tradičnom modrom oblečení. Ovládali jazdu na koni s jednoduchým sedlom, aj postojačky, kone si nič nerobili z plieskania biča v ich blízkosti a nerobilo im problém ani sadnúť si či ľahnúť na povel. Nakoniec sme mohli na týchto krásavcov vysadnúť aj my a trochu sa povoziť. Potom sme znova nastúpili do koča a putovali sme ďalej prašnou pusztou.
Po puszte sú rozmiestnené aj vahadlové studne, ktoré tiež len tak niekde neuvidíte. Aj dnes ešte stále slúžia ako zdroj vody pre zvieratá.
Ďalší deň sme sa vybrali miestnym vláčikom k vyhliadkovej veži. Po ceste sme mohli pri močiaroch pozorovať rôzne druhy vtákov.
V tejto oblasti bolo zaznamenaných viac ako 330 druhov vtákov (pritom európskych druhov celkovo je okolo 500 kusov).
V srdci národného parku sa nachádza obec s rovnakým názvom – Hortobágy, kde sa nachádza najdlhší kamenný most s deviatimi oblúkmi v Maďarsku.
Posledný deň sme si ešte v dedine dohodli jazdu na koňoch po puszte so sprievodcom. Aj napriek tomu, že z maďarčiny vieme málo, nebolo ťažké porozumieť a dohovoriť sa, najmä vďaka príjemným a trpezlivým ľuďom.
Bol to nádherný výlet na naozaj vysokých, ale pokojných koňoch. A ako sa hovorí, výhľad z konského chrbta je najkrajší. K tomu všetkému sme mohli obdivovať aj jedinečný pokoj a krásu puszty a jej zvierat. Už vtedy som si uvedomovala, že na to nikdy nezabudnem.
