Po premietnutí vlastného, doposiaľ odžitého života, so všetkými pádmi i vzletmi, šťastiami i strasťami, sa zrazu zastavila na pomyselnej križovatke. Nevedela, čo chce, nevedela, kam treba ísť, kto a čím je. Chcela sa nájsť, chcela poznať cestu, ktorou sa má vybrať. Tak úpenlivo si želala poznať svoj smer.
Ľuďom sa stáva veľa smutných, či drsných životných udalostí, ktoré ovplyvnia ďalšie cesty životom. Niektoré sú v pozitívnom zmysle, iné nás zas vedia postaviť až na úplné dno našich síl. Tú silu sa odhodlane snažíme opäť získať, tak, ako aj ona. No nevedela ako.
„Kde sa nájdem? V mužskom náručí som sa už hľadala, no nenašla. V mužskej posteli takisto. Na joge zaspávam, aj keď je že vraj bránou do ľudskej duše. Na GPS sa predsa nadstavovať nebudem a v atlase o mne tiež asi nevedia.“
Dlhé hodiny strávila hľadaním niečoho, v čom sa môže nájsť. A našla. Púť do Santiaga de Compostela. Zaujala ju najmä z dvoch hlavných dôvodov. Prvým bolo miesto. Španielsko bola jej srdcovka a na každej dovolenke sa tam cítila ako doma. Druhý dôvodom bolo slovo púť, ktoré v nej evokovalo vieru. A ona sama nevedela, v čo verí. Možno, že cez svoju vieru nájde i seba. A možno cez seba nájde i svoju vieru.
Kresťanská tradícia hovorí, že keď chceš spoznať Krista, choď do Jeruzalema, keď chceš spoznať cirkev, choď do Ríma a keď chceš spoznať seba, choď do Compostely. A ona chcela. Tak veľmi chcela! Do veľkého batohu si zbalila všetko, čo pokladala za dôležité. Všetko, okrem mobilného telefónu. Keď ho vypínala a ukladala do zásuvky v nočnom stolíku, pocítila prvú vlnu slobody. Tá druhá prišla na letisku, keď sa cez kontrolu dostala do zóny, kde niet cesty späť. V lietadle bolo množstvo rôznorodých ľudí, rôznej rasy, viery, štýlu a národnosti. Všímala si zamilované páry, rodiny s deťmi, jednotlivcov, ktorí pravdepodobne odchádzali na služobné cesty. Cítila sa sama a pocit nesprávneho rozhodnutia ju začínal dusiť.
„ Nestratím sa? Akí ľudia tam chodia? Nie som na púť príliš zlý človek?“
Prestala v sebe rozvíjať scestné myšlienky a radšej otvorila cestopis o jej budúcom dobrodružstve. Dozvedela sa, že svätý Jakub podľa legiend strávil 7 rokov evanjelizáciou v Galícii a tu si prial byť aj pochovaný. Zomrel však v roku 44 v Jeruzaleme. Z pôvodného hrobu ho vzali a loďkou bez plachiet za 7 dní prepravili do španielskeho mesta Padrón. Pochovali ho na vrchu približne 20 kilometrov od milovanej Galícii. Jeho hrob bol dlhé stáročia zabudnutý. Až v roku 813 ho objavil neznámy pútnik. Miesto, kde ho našiel, bolo posiate hviezdami, preto dostalo názov Compostela (campus stellae – hviezdne pole). Astúrsky kráľ sem dal postaviť kaplnku a svätého Jakuba vyhlásil za patróna kresťanského Španielska. Pozdĺž cesty sa odvtedy postupne zriaďovali kostoly a kláštory s relikviami. V 12. storočí vznikol pod názvom Liber Sancti Jacobi prvý manuál pre pútnikov. Rukopis obsahoval kázania, správy o zázrakoch a liturgické texty spojené s osobou svätého Jakuba.
„Prečo sem ľudia chodia? Čo tu nachádzajú? Ide o vieru? Alebo o dobrodružstvo? V čo títo ľudia veria alebo chcú uveriť? A čo chcem ja?“
Trvalo to dlhé dni. Hodiny sa podpísali na jej nohách, minúty na jej svaloch a sekundy na jej duši. No i napriek tomu čas prestal existovať. Nevnímala ho, tak ako nevnímala minulosť a budúcnosť. Všetko sa každým ďalším krokom na jej púti vlialo do jedného. Existovala len ona, jej duša a príroda vôkol nej. A vtedy pochopila, že táto púť pre ňu vôbec neznamená hľadať Boha, vieru, spoznať svet, či zažiť dobrodružstvo. Spoznala seba! Nekonečným chodením zistila, že jej telo dokáže zvládnuť oveľa viac, než si myslela. Je fyzicky natoľko silná, že zvládne takmer čokoľvek. Veci, ktoré si pribalila so sebou, postupne začala vyhadzovať. Nepotrebovala ich. Nepotrebovala nič, len svoje telo. Zistila tiež, že neznámi ľudia okolo nej zažívajú podobné pocity ako ona. Že nie je sama, no aj keď by niekedy mala byť, je s tým zmierená. Zistila, že prírodu, ktorá ju obklopovala, si doteraz nevážila. Nevážila si ticho, ktoré dáva tak neuveriteľnú slobodu. Nevážila si šum mora, tóny vtákov, šuchot lístia. To všetko je energia a ona sa naučila byť tou energiou! A hlavná, najdôležitejšia vec, ktorá jej bola dopriata na tejto ceste, bola spoznať svoje myšlienky, potreby, pocity a nehanbiť sa za ne. Je to ona, je svoja, je unikát a je sama, šťastná. Je všetko i nič, začína i končí a pritom nevníma čas, je slobodná a tak krásne originálna. Všetko, čo sa jej stalo, všetko, čo ju na túto cestu dohnalo, bolo z jedného jediného dôvodu. Spoznať sa.
Prišla ku katedrále. K honosnej, mohutnej románskej stavbe, kde sú v krypte pod oltárom uložené pozostatky svätého Jakuba. Na tomto mieste sa v nej ešte väčšmi zmocnil pocit, že absolvovala niečo veľmi dôležité a významné. Spomenula si na svoju rodinu, na bývalých i terajších, na roky šťastia i nešťastia. Cítila, že je presne tam, kde má byť.
Po tejto strastiplnej ceste si všímala malé zázraky, ktoré ju dohnali k cieľu. Zázraky, ktoré si uvedomovala tak mocne, že ňou od vzrušenia triaslo. Zázraky, ktoré sú v bežnom živote tak malé, bezvýznamné a neakceptované.
Ľudia sa vedia veľmi rýchlo stratiť, zablúdiť, odbočiť. Zísť z cesty, o ktorej si mysleli, že je tá správna. No napokon, skôr či neskôr (a možno nikdy) zistia, že práve to odbočenie, tá križovatka, to bludisko, bolo ich vykúpením. Toto nie je príbeh o púti, i keď je dobré Santiago de Compostela poznať. Je to príbeh o sile ľudského ducha, o ktorej v každodennom stereotype začíname pochybovať, až ju celkom potlačíme. Je to príbeh o tebe, o nej, i o ňom. O ľuďoch.
