„Dnes si dáme mlieko s nožmi, bratia moji! Potom si skočíme zarobiť nejaké many za trochu superbruta! A nakoniec túto veľkú najtku uzavrieme fajnovou drsnou mrskačkou. Idete so mnou? Tak idete so mnou?“
Začiatkom septembra roku 2018 bola v Divadle Andreja Bagara v Nitre spustená nová divadelná sezóna Muži bez hraníc, ktorá upriamuje pozornosť na mužov a ich svet. Stalo sa tak celkom prirodzene potom, čo tá predošlá s názvom Cherchez la femme bola zameraná na ženy. Ako uviedlo na svojom webe DAB: všetky pripravované premiéry v sezóne 2018/2019 prinášajú mužské témy a výrazné mužské postavy; autori a režiséri všetkých pripravovaných titulov sú muži a jednotlivé hry dávajú príležitosť najmä mužským hereckým osobnostiam divadla.
Myslíme, že úspešný román modernej literatúry Anthonyho Burgesa z roku 1961 nie je nutné predstavovať, rovnako ako kultový film s rovnomerným názvom od jedinečného režiséra Stanleyho Kubricka. Oba sa totiž radia medzi to najlepšie, čo 20. storočie v daných oblastiach prinieslo. Spracovať však tento „ťažký oriešok“ ako divadelnú inscenáciu chce istú dávku odvahy a inovatívneho zmýšľania. Ako sa to podarilo mladému režisérovi Jurajovi Augustínovi?
Príbeh sa odohráva v Londýne v nie príliš vzdialenej budúcnosti. Hlavná postava Alex Chandler je vodcom štvorčlennej skupiny tínedžerov, ktorá pácha rozličné násilnosti. Alexa však chytia, dostane sa do väzenia, kde ho čaká hrozivý trest s nepredstaviteľnými následkami. Knižná predloha je fascinujúcim jazykovým koncertom, brilantnou štúdiou násilia a zla v človeku i drsnou antiutópiou v Orwellovskom duchu.
Viac než dvojhodinové predstavenie sa s divákom „nemazná“ už od prvého momentu, kde je „atakovaný“ bravúrnym osvetlením, strohou scénou, hlasnou hudbou s vulgárnym textom, tancom, spevom. Jednoducho, v prvom dejstve divák občas nevie, kam skôr pozerať. Vieme si predstaviť, že viacerí diváci, ktorí dielo prv nepoznali, môžu zostať dokonca nepríjemne prekvapení či pobúrení.
Ak nemáte radi interakciu s hercami, do prvých radov si určite nesadajte. Čoraz viac inscenácií už aj na slovenskej divadelnej scéne využíva divadelnú sálu (v tomto prípade Štúdio) ako celok; javisko tvorí akýsi koridor cez sálu, po bokoch sedia diváci, herci sú súčasťou publika, vynárajú sa na jeho balkónoch, čo hodnotíme veľmi kladne až na menšiu nevýhodu obojstranného hľadiska. Niektoré repliky namierené na opačnú stranu publika neboli dobre zrozumiteľné aj na druhej strane. Čo sa však týka scény, kostýmov či hudby, predstavenie skutočne ponúkne divákovi ucelený umelecký zážitok, ktorý možno doposiaľ nezažil.
Čo sa však samotnej inscenácie týka, môže byť pre „nezainteresovaného“ diváka sprvu pomerne ťažko pochopiteľná. V knihe i filme totiž hlavní hrdinovia medzi sebou rozprávajú zvláštnym slangom s implantovanými rusizmami. Slovenský preklad túto zvláštnosť zachováva s menšou zmenou, že rusizmy sú nahradené tzv. teenskym slovníkom, skomolenými anglickými slovami (napr. bresty – prsia, bladka – krv, frendík – priateľ). A navyše, v dôsledku obojstranného hľadiska diváci počujú text dobre iba vtedy, keď je herec obrátený k nim, čo môže byť mierna nevýhoda, rovnako ako spomínaný slang vychádzajúci z anglického jazyka, ktorému „neanglicky“ hovoriaci diváci nemusia celkom rozumieť, i keď z kontextu sa to dá pomerne ľahko vyčítať.
Druhé dejstvo je omnoho pokojnejšie, vážnejšie, pretože rieši Alexovo polepšenie, resp. „uzdravenie“ vďaka vedeckému experimentu, ktorý úspešne vymýva mozog človeka (tzv. brainwashing), ktorý môže z ľudí urobiť nemysliace stroje bez vlastnej vôle, až napokon zapríčiní aj jeho smrť. Scéna sa zmení minimálne, pribudnú iba betónové kocky, ktoré sa stávajú akýmsi malým pódiom pre jednotlivých hercov a ich výpovede zo života s Alexom.
Vo vzduchu však počas celého predstavenia visela naša otázka: Ako prijme túto neštandardnú divadelnú inscenáciu plnú vulgarizmov a násilia nezainteresovaný divák? Napriek našej obave, že sa niekto po prestávke už nevráti na svoje miesto, sa ukázalo, že bola zbytočná. Bravúrny herecký výkon každého jedného herca (vypichla by som však Barboru Andrešičovú, Romana Poláčka a Jakuba Rybárika) ocenilo publikum okamžitým standing ovation, diváci nadšene tlieskali a zdá sa, tento divadelný experiment ocenili.
Čo sa nás týka, určite si dané predstavenie pôjdeme pozrieť ešte raz s cieľom zahĺbiť sa viac do samotných textov a alarmujúceho posolstva, ktoré dielo nesie. Vzhľadom na to, že nie sme „fundovaní“ podať vám viac než „divácku“ recenziu, naše dojmy z predstavenia, určite vám odporúčame zažiť inscenáciu Mechanický pomaranč na vlastnej koži.
Zdroje: dab.sk, wikipedia.sk, martinus.sk
