Copyright © SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. Všetky práva vyhradené. SITA Slovenská tlačová agentúra a. s. si vyhradzuje právo udeľovať súhlas na rozmnožovanie, šírenie a na verejný prenos tohto článku a jeho častí.24.8.2026 (SITA.sk) - Ako trojročný ešte nemal vlastné husle. Namiesto nich si vzal ramienko na košele a varešku premenil na sláčik. Dnes Marian Urbaník hrá na husliach, ktoré patrili starým vajčovským muzikantom, a spolu s ďalšími hudobníkmi chce zachovať piesne Vadičovskej doliny pre generácie, ktoré prídu po nich. Vzniká CD Muzikanti spod Ľadonhory - album, za ktorým sa ukrývajú nielen melódie, ale aj skutočné ľudské príbehy.
Niektoré veci zdedíme po rodičoch či starých rodičoch a odložíme ich do skrine. Niektoré používame celý život. A potom sú predmety, pri ktorých ich skutočnú hodnotu nemožno vyjadriť peniazmi. Pre Mariana Urbaníka sú takýmto predmetom husle. Nie sú nové a možno práve v tom spočíva ich čaro. Pred ním na nich totiž hrali starí vajčovskí muzikanti. Keď ich dnes vezme do rúk, nedrží iba hudobný nástroj. „ Na nich hrám dodnes, takže doslova držím tú tradíciu a príbehy spred mnohých rokov v rukách ,“ hovorí Marian. Má tiež husle po svojom starom otcovi, ktorý bol muzikantom a výborným spevákom.
Práve príbehy ukryté za starými piesňami sú jedným z dôvodov, prečo vzniká projekt Muzikanti spod Ľadonhory .
Husle mal v rukách skôr, ako ich naozaj vlastnil
Marian Urbaník, predník Ľudovej hudby spod Ľadonhory, vyrastal v prostredí, v ktorom bola muzika prirodzenou súčasťou života. „ Folklórom a muzikantstvom je prepletený celý môj rodokmeň zo strany maminy aj otca. Obaja sú ešte stále folklórne činní ,“ približuje. A zdá sa, že k husliam ho to ťahalo ešte skôr, ako bol dosť veľký na to, aby skutočný nástroj dokázal poriadne udržať.
Keď mal približne tri roky, našiel si vlastné riešenie. Husľami sa stalo ramienko na košele. Sláčikom vareška na varenie. Neskôr dostal od otca svoje prvé skutočné husle. Keď z nich vyrástol, otec mu kúpil nástroj od starých vajčovských muzikantov. A práve na ňom hrá dodnes. Hudba sa tak v jeho prípade neodovzdáva iba prostredníctvom melódií. Putujú s ňou aj nástroje a spomienky.
Niektoré piesne by mohli jednoducho zmiznúť
Ľudová hudba spod Ľadonhory vydala svoje vlastné CD už v roku 2022. Myšlienka ďalšej nahrávky však bola trochu iná. S nápadom na spoločné CD s ďalšími muzikantmi z Vadičova prišiel bývalý člen kapely Ján Vnuk. Mal zozbierané piesne, texty a melódie a chcel, aby sa z nich aspoň niečo zachovalo.
Oslovil preto ďalších muzikantov z Vadičovskej doliny. „ A ako sa hovorí – išli sme do toho ,“ spomína Marian. Samotná túžba zaznamenať túto hudbu však bola oveľa staršia. Muzikanti už dlhší čas cítili, že piesne a najmä spôsob, akým sa hrávali, by bolo dobré nahrať. Realizáciu odkladali práca, rodina aj ďalšie muzikantské povinnosti.
Cieľ bol pritom jednoduchý - aby po nich niečo zostalo. Aby si raz niekto mohol vypočuť nielen melódiu, ale aj to, ako znela vajčovská muzika .
Čo sú vlastne vajčovské cifry?
Jedným z pokladov, ktoré má pripravované CD zachovať, sú takzvané vajčovské cifry.
Vysvetliť ich človeku, ktorý sa folklóru nevenuje, však podľa Mariana vôbec nie je jednoduché. „ Tak ako aj v iných regiónoch Slovenska má každý kraj či dedina svoj muzikantský alebo spevácky štýl, tak je to aj u nás ,“ vysvetľuje. Rozdiel podľa neho najlepšie zachytia muzikanti a ľudia, ktorí folklór podrobnejšie študujú. Bežný poslucháč sa nemusí trápiť hudobnou teóriou. „ Buď vám to takpovediac sadne do uší, alebo nie ,“ dodáva s úsmevom.
Vajčovská muzika je živelná, rytmická, má vysoké ladenie nástrojov a charakteristický spev. A práve spev raz zaujal publikum na Morave trochu iným spôsobom. „ Po skončení vystúpenia nám ľudia hovorili: ‚Kluci, vy tak krásně hrajete, ale proč tak řvete?‘ “ spomína Marian.
Keď muzikant „bručal ako medveď“
Za niektorými piesňami sa ukrývajú príbehy, ktoré by sa do žiadneho notového zápisu nezmestili. Marianovi sú blízke najmä skladby spojené s legendárnym primášom vajčovskej muziky z Horného Vadičova Gašparom Urbaníkom. Jednou z nich je Orie Janko, orie zem . Keď ju kedysi hrali starí vajčovskí muzikanti, Marian bol ešte malým chlapcom. V kapele vtedy vypomáhal muzikant z iného zoskupenia. Bol silný fajčiar a mal nezvyčajne hlboký hlas. Keď sa pridal k spevu, výsledok bol neprehliadnuteľný - alebo skôr neprepočuteľný. Gašpar Urbaník mu povedal, aby skúsil spievať a prestal „bručať ako medveď“. „ Spieval asi o štyri tercie nižšie ako ostatní a naozaj to znelo, akoby tam medveď bručal ,“ smeje sa Marian.
Táto spomienka sa dostala aj do pripravovanej nahrávky. „ Peter Vnuk sa pokúsil nezvyčajný hlboký spev napodobniť tak, aby zostal melodický a počúvateľný ,“ vysvetľuje predník Ľudovej hudby spod Ľadonhory. Vďaka týmto detailom sa tak spolu s piesňami odovzdáva i humor, zážitky, konkrétni ľudia či situácie, na ktoré sa po rokoch stále spomína.
Piesní je oveľa viac, ako sa zmestí na jedno CD
Keď sa muzikanti pustili do hľadania materiálu, zistili, že ich najväčším problémom nebude nedostatok piesní. Skôr naopak. V starých zbierkach a súkromných zápiskoch sa ich zachovalo množstvo. „ Piesní a textov, ktoré by sa dali nahrať v štúdiu, by bolo na desiatky ,“ hovorí Marian.
Na uchovávaní miestneho hudobného dedičstva sa podľa neho podieľali viacerí folkloristi a muzikanti. Spomína Petra Surana, Kamila Urbaníka, Štefana Urbaníka, Jozefa Pavlusíka či Júliusa Vnuka.
Vybrať repertoár na jeden album preto nebolo jednoduché. Napokon sa rozhodovali predovšetkým pocitovo. Na CD sa majú objaviť pomalé skladby aj rýchle čardášové piesne.
Dá sa srdce muziky nahrať v štúdiu?
Ľudová hudba má jednu zvláštnosť. Najlepšie jej je medzi ľuďmi. Na svadbe, oslave či zábave muzikanti reagujú na publikum a publikum na nich. V štúdiu oproti nim namiesto tancujúcich ľudí stoja mikrofóny. Preniesť rovnakú energiu na nahrávku preto nie je samozrejmosť. „ Tá atmosféra a energia je úplne iná ako na svadbách či oslavách, ale to takzvané srdiečko a autentickosť je aj z toho štúdia určite cítiť ,“ verí Marian.
Tradícia sa môže začínať aj ramienkom a vareškou
Pri zachovávaní folklóru sa často hovorí o ďalších generáciách. Otázkou však je, či ho budú chcieť prevziať. Marian pripúšťa, že záujem mladých o folklór podľa neho trochu klesá. Vo Vadičove však stále funguje folklórna skupina, ľudové hudby a žijú tam ďalší aktívni muzikanti a folkloristi. Preto zostáva optimistom. „ Verím, že tá muzikantská tradícia vo Vadičove nezanikne .“
A možno ju bude ďalej odovzdávať aj ďalšia generácia Urbaníkovcov. Marian má dve deti a podľa jeho slov sú u nich muzikantské a spevácke gény „riadne viditeľné“. Ak sa raz rozhodnú vydať rovnakou cestou, otcovu podporu budú mať. Napokon, aj jeho vlastný príbeh sa kedysi začal obyčajným ramienkom na košele.
Ľudia môžu byť súčasťou príbehu nového CD
Aby sa hudba dostala zo štúdia k poslucháčom, treba pokryť náklady spojené s vydaním albumu. Muzikanti preto spustili crowdfundingovú kampaň a o podporu požiadali verejnosť. Projekt Muzikanti spod Ľadonhory je možné podporiť prostredníctvom platformy StartLab.
Marian Urbaník sa na pomoc ľudí pozerá aj symbolicky. Ten, kto na projekt prispeje, podľa neho nepodporí iba výrobu jedného CD. Stane sa spolupodporovateľom tradičnej hudby .
A má vôbec klasické CD v ére Spotify a YouTube ešte význam? Marian Urbaník má pripravenú odpoveď aj pre skeptikov. „ Keď sa CD bude páčiť, bude sa počúvať aj v takejto forme. Keď nie, výborne poslúži na balkón na odstrašovanie holubov ,“ žartuje.
Vzápätí však prichádza myšlienka, ktorá podstatu projektu vystihuje oveľa vážnejšie.
Čo zostane o sto rokov?
Predstavme si človeka, ktorý toto CD nájde o päťdesiat či možno sto rokov. Mená niektorých muzikantov už nebude poznať. Nebude vedieť, na akých svadbách hrali, kto pri ich piesňach tancoval ani pri ktorom stole sa najhlasnejšie spievalo. Hudba však môže zostať. A spolu s ňou aspoň kúsok sveta ľudí, ktorí v tomto kraji žili. Marian by bol rád, keby budúci poslucháč z piesní pochopil, ako ľudia kedysi žili, ako napriek ťažkému životu zostávali skromní a pokorní, ale aj ako sa dokázali zabávať a žartovať . A ešte jednu vec. Ich vzťah ku kraju, ktorý bol ich domovom.
