Copyright © SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. Všetky práva vyhradené. SITA Slovenská tlačová agentúra a. s. si vyhradzuje právo udeľovať súhlas na rozmnožovanie, šírenie a na verejný prenos tohto článku a jeho častí.30.8.2026 (SITA.sk) - Dnes už len spomína na to, ako pašovala jedlo partizánom do lesov, a triasla sa od strachu pred Nemcami.
Keď v auguste 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie, podhorská obec Liptovská Teplička sa takmer zo dňa na deň zmenila na kľúčovú partizánsku základňu pod Kráľovou hoľou. Z dediny odišlo bojovať do povstaleckej armády k Breznu vyše 150 mužov. V obci zostali väčšinou ženy, deti a starci.
Medzi nimi aj vtedy len 15-ročné dievča, Júlia Bohunčáková. Dnes už len spomína na to, ako pašovala jedlo partizánom do lesov, a triasla sa od strachu pred Nemcami.
Nemcom tvrdili, že idú po drevo
Na stoličke v izbe pri stole sedí žena, ktorá vo svojich štrnástich rokoch zažila veci, aké poznáme len z filmov či učebníc. Pani Júlia Bohunčáková sa narodila 10. februára 1929. Jej dievčenské roky narušila druhá svetová vojna, no najmä udalosti spojené s SNP. V septembri 1944 sa neďaleko obce usadila známa partizánska brigáda Jánošík. V okolí zase sliedili nemecké hliadky. Kým v kopcoch sa organizoval odpor, v Tepličke sa rozbehla prísne utajovaná pomoc partizánom. „Dedinský bubeník išiel po dedine, že sa ideme skladať s jedlom pre partizánov. Mali sme jednu miestnosť, kam sa nanosil proviant, surové mäso, zemiaky, slanina. To všetko v mechoch, poukladané a pobalené,“ spomína 97-ročná pani Júlia. Bola jednou z tých, ktorá so zásobami vyrážala hlboko do lesov. Pašovala ich ukryté na voze spolu so svojím krstným otcom Jánom Nahalkom. „Bála som sa, že bude po mne,“ hovorí po desaťročiach. Terén bol totiž pretkaný nemeckými hliadkami. „Bála som sa, či niektorý z Nemcov do mňa nestrelí,“ dodala. Keď ich však zastavili s vozom, tvrdili im, že idú do lesa pozrieť zverinu či doviezť drevo na varenie a kúrenie. Na vstup do lesov a zber dreva museli mať od Nemcov aj oficiálny papier, povolenie.
Partizánom verili, že ich oslobodia
Rodina Júlie Bohunčákovej patrila podľa jej slov v dedine k majetnejším. Jej rodný dom ležal na konci dediny. „Mali sme vyše dvadsať hektárov pôdy, chovali dobytok. Mali sme si čo zarezať, aj partizánom sme mali čo dať. No kto mal, každý dal,“ hovorí. Nemci si boli dobre vedomí podpory, akej sa partizánom dostáva od obyvateľov obce. Do Tepličky preto podnikli niekoľko trestných výprav. Kontrolám sa nevyhol ani rodičovský dom Júlie. V noci zase k domu prichádzali partizáni z lesa. „Bola som vtedy hrdá, že sú u nás partizáni,“ hovorí Bohunčáková. Zatiaľ čo nemeckých vojakov vnímala dedina podľa jej slov predovšetkým ako okupantov, povstalcom miestni pomáhali z presvedčenia, že Tepličku i Slovensko oslobodia. „Zásoby sme partizánom zložili k baráku, oni si tam už sami varili,“ popisuje takmer storočná žena. Tajné poslanie jej umožnilo nahliadnuť do jedného z bunkrov partizánov v lese. „Pýtala som sa jedného z partizánov, kde si varia. Povedal mi, aby som sa išla pozrieť. Vošla som do vnútra, všetko tam bolo usporiadané, aj vodu tam mali zavedenú,“ opísala aj po desaťročiach.
Mier a pokoj
Záver vojny v regióne nebol bez obetí. Pamätníčka dodnes spomína na niekoľko hrobov pri potoku po popravách v jednej z dolín. No kým v decembri 1944 Liptovskú Tepličku okupovali fašisti, v závere januára už bola oslobodená. „Keď vyhlásili, že je po vojne, boli sme radi, že konečne prišla sloboda,“ uzavrela Bohunčáková. Po desaťročiach od udalostí dnes mladým adresuje iba jednoduché želanie: Nech je mier a pokoj!
