Všetci vieme, že život vo vesmíre zanechá na astronautoch následky, či už tam strávia pár mesiacov, alebo rokov. Aké sú to následky? Zvládnu ich v budúcnosti aj vesmírny turisti? Touto problematikou sa zaoberajú vedci v rôznych výskumoch. Jedným z najzaujímavejších výskumov je práve „Twins study“ – podrobné sledovanie dvojičiek Marka a Scotta a pokračovanie danej štúdie. Jeden z nich žil na Zemi a druhý lietal vo vesmíre celý rok.
Za Twins study stojí, ako inak, NASA. Susan Bailey je jednou spomedzi vedkýň a vedcov participujúcich na projekte. Výsledky Twins study boli také zaujímavé, že to prinútilo vedcov sa hlbšie ponoriť do skúmania biologických dopadov vesmírneho cestovania na ľudksé telo. Postupne získavali dáta z mnohých zdrojov. Spolu s ostatnými kolegami a vedcami sa Susan Bailey podarilo vytvoriť najväčší súbor údajov na svete o biologickom kozmickom živote astronauta a dopadov cestovania do vesmíru na jeho život. Počas štúdia zároveň vychovávala aj ďalšie generácie vedcov a vedkýň vo svojom laboratóriu, aby v štúdiách mal kto pokračovať. Túto tvorbu považujú vedci za základ, na ktorom budú ďalej stavať. Zhromaždenie týchto dát totiž zabezpečí, aby na určité návštevy vesmíru boli vyberaní astronauti, na ktorých bude mať čas vo vesmíre najmenší vplyv – napríklad menšie poškodenie DNA. V posledných rokoch často počúvame aj o vesmírnom turizme. Spomínané štúdie by mali byť prospešné aj v tejto oblasti.
Čo sa vlastne zistilo? Vo vesmíre je ovplyvnená časť DNA, takzvané teloméry, ktoré sú zodpovedné za starnutie a choroby spôsobené starnutím. Vo vesmíre sa astronautom tieto teloméry predĺžili, no po príchode na Zem sa väčšina z nich vrátila do pôvodného stavu, niektoré sa však dokonca zmenšili. Predĺženie telomérov by malo znamenať aj predĺženie života. Skrátenia však môže urýchliť starnutie, alebo zapríčiniť predčasný vývoj chorôb. Sú to varovné signály, že cestovanie do vesmíru nie je ešte úplne bezpečné. Zaujímavým zistením je, že podobne je naša DNA ovplyvnená aj výstupom do nepriaznivých podmienok a zažívaní oxidačného stresu. Napríklad pri výstupe na Mount Everest. Takéto zmeny v DNA človeka sa dejú aj pri vývoji embryí, alebo rakovine. Za týmito zisteniami stoja v hlavných pozíciách Jared Luxton a Christopher Mason. Obaja sa zhodujú, že tieto procesy v ľudskom tele sú ešte stále málo prebádané na to, aby sa s istotou mohol vesmírny turizmus zaradiť medzi predávané atrakcie.
Vesmírny turizmus áno, či nie? Niekto sa nechá uniesť predlžovaním častí DNA a nádeji na dlhší život. Cesta do vesmíru však prináša aj ďalšie riziká. Predĺženie telomérov ako zdroj mladosti je malá útecha, keď si uvedomíme napríklad riziko vzniku rakoviny spôsobené kozmickým žiarením. Vedci sú preto ohľadom vesmírneho turizmu zatiaľ veľmi skeptický. Trpezlivo musíme počkať na ďalšie výskumy a riešenia, kým sa vydáme na dovolenku do vesmíru.
Zdroj: www.scitechdaily.com
